apríl 2017

Čo ak vaša duša nepatrí len vám – vy ste iba jej jedinečným opatrovníkom?
Čo ak sa vaša duša sčasti skladá z kúskov Zeme a jeden kúsok Zeme je zranený? Cítili by ste sa nanič?
Čo ak je vaša duša roztrúsená medzi mnohými ľuďmi a skupinami ľudí a vy sa vyberiete k liečiteľovi, ktorý to nevie? Bude sa pozerať len na váš osobný život a osobné rozhodnutia?

„Nie som stroj, zložený z rôznych súčiastok
a nie je to preto, že tento stroj nefunguje správne, čo je dôvodom, že som chorý. Som chorý preto, lebo mám rany na duši.“ (D.H. Lawrence)

— David Bedrick

Neodpustenie a nezabudnutie tiež funguje. Je v poriadku v istých situáciách neodpustiť. Neznamená to, že nie ste duchovní. Neznamená to ani, že máte veci nevyriešené. Neznamená to, že sa v ďalšom živote vrátite späť, aby ste si to museli znovu prežiť. Predpoklad, že odpustenie páchateľovi je známkou zakončeného emočného a karmického procesu je omyl. Je to ďalší zo spôsobov, akým hnutie „novej klietky“ („new cage“ movement, „hnutie novej klietky“, je slovná hračka autora, narážajúca na hnutie nového veku, „new age“ – pozn. prekl.) necitlivo očierňuje obeť. Skutočnou známkou vyriešenia je to, či sme prešli svojím emočným procesom autenticky a či sme dospeli do bodu, kedy sa negatívny náboj okolo zážitku rozptýlil. Možno sme sa naučili nejakú lekciu, alebo sa len cítime vyslobodení zo spomienok – dôležitou vecou je to, že sa opäť cítime pokojní. Zameriavanie sa na svoju zodpovednosť odpustiť tomu, kto nám ublížil, odvádza celý proces na vedľajšiu koľaj. Ak sme odpustili, odpustili sme. Ak sme neodpustili, tak sme neodpustili. Len preto, že ste sa rozhodli neodpustiť, to ešte neznamená, že ste to ešte nepustili, nenechali tak. Možno si len uvedomujete, že to pre vaše zahojenie sa nie je podstatné a nie je to vašou zodpovednosťou. Odpustenie musí byť autentické, lebo inak len udržuje škody.

— Jeff Brown (úryvok z knihy ‘Spiritual Graffiti‘)

Občas niekto nie je pripravený na to, aby videl svetlú stránku vecí. Občas si ten človek najprv potrebuje posedieť s tieňom. Tak buďte jeho priateľom a seďte spolu s ním. Urobte temnotu krásnou.

— Victoria Erickson (z knihy „Rhythms and Roads“)

Příliš snadný život je špatný život, protože nás – stejně jako málo náročný učitel – mnoho nenaučí. Mnoho lidí věří dvěma velkým omylům. Prvním je přesvědčení, že život by měl […]

Konvergencia: tendencia k zdieľaniu spoločných zážitkov a hodnôt. Tento prirodzený sklon nájdeme u všetkých spoločenstiev. Globalizácia – vrátane prístupu k informáciám, zdrojom a trhom prostredníctvom Internetu – patrí k tomuto procesu rovnako, ako priateľstvo, rodinné putá atď.
Divergencia: sklon k separácii, rozdeľovaniu a konfliktu. Toto je rovnako prirodzený a potrebný sklon u jednotlivcov, organizácií, regiónov a národov, aby našli a oslávili svoju vlastnú najhlbšiu identitu. K tomuto procesu tiež patria nacionalistické hnutia – volanie po silnejších hraniciach. 0

„Nesiem si rany svojej duše v svojom srdci, nesiem si ich na tele, sedia pri mne v hlbokých meditáciách a prejavujú sa v mojich vzťahoch. Cítim ich prítomnosť, keď som sám na prechádzke popri oceáne. Keď som mal dvadsať rokov, dúfal som, že pravý vzťah, občas drogy a správna práca spôsobia, že tieto rany odídu. V tridsiatke meditácia a potom terapia sústredila moje úsilie na to, zbaviť sa ich bolesti a rušenia. V štyridsiatke to bola nová kariéra a v päťdesiatke to bola miera úspechu, o čom som si myslel, že ma oslobodí od hlbín, do ktorých ma rany mojej duše brali. Teraz, keď mám 61 rokov, sa naše priateľstvo prehĺbilo. Som vďačný za to, čo som sa pri svojich snahách „zahojiť“ ich naučil, ale ešte viac za skutočnosť, že zostávajú mojimi najhlbšími spojencami. Len zriedkavo ma zvedú falošní proroci, žiarivé predmety a obrazy úspechu. Poznám svoje rany ako súčasť seba, nebojím sa krvácať.“

— David Bedrick