Hlboká demokracia

„Socializmus nefungoval. Kapitalizmus je plný problémov. História ukazuje, že zničenie starých alebo vytvorenie nových politických a finančných systémov môže dočasne pomôcť, ale na vyriešenie našich ľudských problémov to nikdy nebolo dostačujúce. Môžete zabiť „veľkého bossa“, ale nie vnútorný sklon každého človeka byť „bossom“. Je to rola v každom človeku! Každý z nás – áno, každý! – môže nevedome ovládať druhých ľudí tým, že ignoruje alebo si nevšíma ich spätnú väzbu. Takže, zatiaľ čo dnes bojujeme s nevedomým používaním moci, potrebujeme tiež skúmať nové politické systémy založené na uvedomelosti, s ľuďmi vyškolenými v demokracii alebo v uvedomovaní si skupinového procesu hlbokej demokracie. Spolu môže uvedomelosť každého z nás, uvedomelosť priateľov a organizácií, pomôcť svetu zmeniť sa. Samozrejme, vždy tu budú konflikty a problémy… ale v princípe môžeme nimi prechádzať rýchlejšie, než teraz, s našimi súčasnými celosvetovými politickými systémami. Takže, Okupujte – obsadzujte a vyjadrujte rolu bossa, potom Okupujte a vyjadrujte hlboký cit pre silu komunity, potom nasledujte dialóg… a pomôžte veciam zmeniť sa!“

— Arnold MINDELL

Konvergencia: tendencia k zdieľaniu spoločných zážitkov a hodnôt. Tento prirodzený sklon nájdeme u všetkých spoločenstiev. Globalizácia – vrátane prístupu k informáciám, zdrojom a trhom prostredníctvom Internetu – patrí k tomuto procesu rovnako, ako priateľstvo, rodinné putá atď.
Divergencia: sklon k separácii, rozdeľovaniu a konfliktu. Toto je rovnako prirodzený a potrebný sklon u jednotlivcov, organizácií, regiónov a národov, aby našli a oslávili svoju vlastnú najhlbšiu identitu. K tomuto procesu tiež patria nacionalistické hnutia – volanie po silnejších hraniciach. 0

„Nesiem si rany svojej duše v svojom srdci, nesiem si ich na tele, sedia pri mne v hlbokých meditáciách a prejavujú sa v mojich vzťahoch. Cítim ich prítomnosť, keď som sám na prechádzke popri oceáne. Keď som mal dvadsať rokov, dúfal som, že pravý vzťah, občas drogy a správna práca spôsobia, že tieto rany odídu. V tridsiatke meditácia a potom terapia sústredila moje úsilie na to, zbaviť sa ich bolesti a rušenia. V štyridsiatke to bola nová kariéra a v päťdesiatke to bola miera úspechu, o čom som si myslel, že ma oslobodí od hlbín, do ktorých ma rany mojej duše brali. Teraz, keď mám 61 rokov, sa naše priateľstvo prehĺbilo. Som vďačný za to, čo som sa pri svojich snahách „zahojiť“ ich naučil, ale ešte viac za skutočnosť, že zostávajú mojimi najhlbšími spojencami. Len zriedkavo ma zvedú falošní proroci, žiarivé predmety a obrazy úspechu. Poznám svoje rany ako súčasť seba, nebojím sa krvácať.“

— David Bedrick

„Človek, ktorý vyrušuje, dostáva pozitívnu spätnú väzbu alebo posilnenie vtedy, keď skupina objaví, že jeho vyrušovania v skutočnosti potrebuje. Ak nemôžme úspešne potlačiť svoje symptómy, sme nútení s nimi žiť. Jedna možnosť je prijať to, čo nás ruší, alebo, rečou modernej informatiky, dať tomu „pozitívnu spätnú väzbu“.
Pri procesovej práci ideme ešte o krok ďalej: veci, ktoré nás vyrušujú, amplifikujeme (zosilňujeme, zintenzívňujeme) tým, že si prehlbujeme ich uvedomovanie. Počúvame, cítime, počujeme a vytvárame si k nim tesnejší vzťah, aby nám tak povedali niečo nové. Keď sme dostatočne silní, môžeme načúvať vnútorným snovým postavám alebo telesným zážitkom a dozvedať sa o možných nových formách správania. Pri rozvíjaní globálnej procesovej práce musíme podporovať nielen homeostázu, ale sa tiež zameriavať na vyrušenia, pretože sú takmer vždy tajomstvom k zmene a ku zvýšeniu dlhovekosti skupiny.“

— A. Mindell, The Year I: Global Process Work

„Naučili sme sa nazerať na aspekty seba samých, ktoré nás rušia, ako na čosi neprimerané alebo patologické, čo je potrebné napraviť. Ak nezačneme s nejakou vecou okamžite, označíme sa za prokrastinátorov; ak sa nedržíme jednej profesnej kariéry či jedného partnera vo vzťahu, myslíme si, že máme problémy so záväzkom; ak sa cítime hlboko zranení, dospievame k záveru, že sme príliš precitlivení. Táto tendencia má svoje korene v alopatickej medicíne, ktorá považuje ťažkosti ľudí za symptómy ochorení a pocity a správanie, ktoré sú mimo normu za také, ktoré je potrebné potlačiť či eliminovať. Keď si túto tendenciu zvnútorníme, potom, keď v sebe naďabíme na niečo rušivé, si kladieme otázku „Čo so mnou nie je v poriadku?“ Táto paradigma, podľa ktorej analyzujeme sami seba a druhých a prostredníctvom ktorej hľadáme riešenia a rôzne formy liečenia, je zákerne a rafinovane zahanbujúca, je proti rôznorodosti a preto je pravdepodobne neudržateľná.“

— David Bedrick

„… ak by sa všetci zneužívajúci tyrani vzdali svojej moci a ak by všetci bojovníci za slobodu moc nadobudli, zmenilo by sa veľmi málo. Ak by sa všetci utláčaní mali pohnúť vpred a ak by všetci utláčatelia mali odstúpiť, je veľmi pravdepodobné, že by sa svet nezmenil udržateľným spôsobom. Prečo? Pretože by bola jedna moc slepo nahradená druhou. Iba keď si budú všetci členovia komunity viac a lepšie vedomí svojej vlastnej moci a moci tých druhých, môže dôjsť ku skutočnej zmene.“

— Arnold Mindell, „Sitting in the Fire“