Lisa Blair: Spoznajte svoju vnútornú rôznorodosť – časť 2.

Print Friendly, PDF & Email

V prvej časti sme si povedali, čo znamená vnútorná rôznorodosť a čo znamená mať rozličné vnútorné postavy či časti. Hovorila som o hodnote uvedomenia si týchto častí a o tom, ako identifikovanie sa len s jednou z nich nám spôsobí utrpenie. Tu, v druhej časti, sa pozrieme na ďalšie dva dôvody, prečo je dobré vedieť o tom, že rozličné naše časti majú rozličné zážitky, pocity a názory: pretože keď nasledujeme len zdanlivo pozitívne časti či zážitky, vytláčame iné dôležité časti na okraj vedomia. A ak chceme podporovať sami seba, je dôležité poznať, ktorá časť nás potrebuje túto podporu.

Marginalizovanie našich menej známych častí

Je ľahké predstaviť si, ako nám to, že nás pohlcujú časti nás, ktoré sa cítia zranené, nahnevané, lakomé, neisté, nenávidia seba a milión iných bolestivých stavov vedomia, spôsobuje nesmierne utrpenie. A čo tie časti nás, ktoré  vyhľadávajú potešenie, cítia sa štedro, konajú prispôsobivo, alebo sa cítia „fajn“? Ako by tieto zážitky mohli škodiť nášmu pocitu duševnej pohody?

Zoberme si, koľkí z nás si vychutnávajú potešenie spojené s pitím kávy a stotožňujeme sa s tým, že ju milujeme, ale pravidelne trpíme na bolesti z prekysleného žalúdka. Stotožňujeme sa s jednou časťou, ktorá miluje pocit nabudenia, energický pocit z kávy, ale nestotožňujeme sa s časťou, ktorá je citlivá a trpí na účinky kyselín. Psychologicky vzaté, táto „kyslosť“ môže byť niečím, čo je voči našej citlivosti drsné a pravidelne ju prevalcuje, a namiesto toho preferuje pocit tvrdosti, sebadôvery a šikovnosti.

Alebo si zoberme človeka, ktorý nástojí na tom, že bude stále štedrý, že bude stále v roli toho, kto dáva, úprimne si užívajúci nesebecké dávanie druhým. Samozrejme, na štedrosti voči druhým nie je nič zlého, je to úžasná vlastnosť. Ak však trváme na tom, že budeme iba tí, čo dávajú a nikdy neprijímajú, riskujeme to, že časti v nás, ktoré potrebujú byť „vyživované“ a „kŕmené“, alebo ktoré potrebujú byť pasívne a potrebujú, aby sme sa o ne postarali, budeme marginalizovať (odsúvať na okraj vedomia). Ak nebudeme vôbec prijímať, alebo len veľmi málo, hrozí nám z toho všetkého dávania vyhorenie. Ak sa stotožňujeme len s časťou nás, ktorá je „darcom“ či „poskytovateľom“, možno prehliadneme tú časť nás, ktorá túži po intimite – intimite, ktorá sa objavuje vtedy, keď prestaneme dávať a len sa obnažíme pred tým druhým, túžiac byť videní a milovaní za to, kto sme, namiesto toho, že nás milujú za to, čo vieme a môžeme dať.

Nie je žiadnym tajomstvom, že byť príliš milým, príjemným a ochotným môže byť škodlivé, no aj tak si o tom povedzme, pretože je to až príliš častým javom! Zvlášť ľudia, ktorí sa identifikujú so ženami, majú sklon trpieť na to, že sa priveľmi stotožňujú so svojou ochotnou, ústretovou časťou, pretože sexistické hodnoty v spoločnosti nás kŕmia mýtom o tom, že ženy by mali byť ochotné, povoľné, ústupčivé, milé a mali by pomáhať, než aby sa vedeli presadzovať, boli tvrdohlavé, požadovačné a nepríjemné. Samozrejme, je pekné starať sa o druhých a snažiť sa o ich pohodlie a pohodu. Ale, čo sa stane, keď je ktokoľvek príliš ochotný? Prestane vnímať svoje vlastné potreby, svoje väčšie sny, smerovanie svojej duše, svoju inteligenciu, moc, autoritu… aby som vymenovala niektoré prvky. Inými slovami, „ochotná“ časť sa stane ústrednou a iné časti sú odsúvané na okraj a to spôsobuje depresiu a iné psychické poruchy, ak to ostane pridlho nepovšimnuté.

Napokon, ako často sa vás priatelia či cudzí ľudia opýtajú „Ako sa máš/máte?“, na čo vy odpoviete, „Mám sa fajn“? Hoci je úplne v poriadku povedať cudziemu človeku či komukoľvek, že sa „máte fajn“, je nebezpečné vždy si hovoriť, že „sa máme fajn“ bez toho, aby sme si to vo svojom vnútri overili. Mnohí z nás sa uspokoja so životom, ktorý nás neuspokojuje, či už v práci, alebo vo vzťahu či vo vnútornom živote. Často počujem ľudí hovoriť, „Nemôžem sa sťažovať“ a ja si pomyslím, „No, áno, môžeš sa posťažovať!“ Sťažovanie sa je relatívne rýchly spôsob ako zistiť, že sa v živote nemáme fajn. Isto, je v nás časť, ktorá sa cíti „fajn“ a je viac či menej šťastná. Ale sú tu aj iné časti, ktoré možno túžia po snoch, ktoré sa ešte nenaplnili.

Ak sa započúvate do toho, čo je v pozadí vašich sťažností, zistíte, čo vám v živote chýba. Opýtajte sa sami seba, „Čo potrebujem alebo chcem, ale o čo neviem či nechcem požiadať alebo dosiahnuť vo svojom živote, čo ma vedie k tomuto sťažovaniu sa?“ Niekedy je možné vyriešiť malé nespokojnosti jednoduchými, praktickými zmenami. Často krát však to, čo sa zdá byť malou nespokojnosťou je v skutočnosti niečo, čo poukazuje na nejakú väčšiu otázku. Môj učiteľ Max Schupbach raz na relatívne malú sťažnosť jedného zo študentov o tom, čo bude na obed, odpovedal otázkou: Áno, ale čo chceš od života? Čo keby si vo svojom živote urobil poriadnu zmenu a šiel za cieľom, ktorý si vždy tajne túžil dosiahnuť? Čo keby si sa vrátil späť do školy a nadobudol to nedokončené vzdelanie? Čo keby si povedal partnerke, že chceš byť naozaj bližšie pri nej, hoci sa všetko medzi vami dvomi javí ako „fajn“?

Keď sa počas každodenného života uspokojujeme s tým, čo je, často zabúdame na tie časti nás, ktoré rady riskujú a snívajú.

Podporovanie správnych častí

Každý z nás by mohol v živote sem-tam využívať väčšiu podporu. No mať plný osoh z pocitu podpory znamená vedieť, ktoré časti nás podporu potrebujú. Pozrime sa na pár príkladov.

Ak sa cítime depresívne, možno si myslíme, že potrebujeme podporu, aby sme „sa postavili na nohy“, ale v skutočnosti môžeme potrebovať  väčšiu podporu pre tú našu časť, ktorá je snívačom, tú, ktorá sa rada spája so zemou, alebo pre tú, ktorá má náhľad na život, poučený naším vzťahom k smrti.

Ak sa cítime neisto, možno si myslíme, že potrebujeme uistenie o tom, že „všetko bude v poriadku“, ale namiesto toho možno potrebujeme podporu pre časť v nás, ktorá jednoducho a krásne má nejaké pocity a želá si byť vypočutá a ocenená.

Ak nám chýba sebadôvera alebo sebaúcta, možno si myslíme, že potrebujeme byť všeobecne postrčení, ale v skutočnosti možno máme v sebe špecifickú a jedinečnú časť, ktorá potrebuje byť videná: náš jedinečný typ inteligencie, naša jedinečná moc, alebo aspekty našej najhlbšej prirodzenosti.

Ako vidíte, získanie podpory, hoci aj od dobrého priateľa či terapeuta, ktorý počúva a stará sa, bude mať najhlbší vplyv vtedy, ak dostaneme pomoc pri objavení toho, ktorá časť v nás potrebuje podporu a ako by táto podpora mala konkrétne vyzerať.

Záver

Keď sa zaoberáte svojím duševným a emočným pocitom pohody a zdravia a hľadaním „šťastia“, skúste sa viac zamerať na svoje uvedomovanie si rozličných častí, ktoré vo vás sú. Budujte si s nimi vzťah. Spoznajte viac, ako sa cítia a myslia, čo hovoria a do akej miery nevedome fungujete pod vplyvom veľmi obmedzenej zostavy vnútorných postáv.

Skúste pravidelne tie časti vo vás, ktoré menej poznáte (alebo ich máte menej radi), zahrať a užite si úžitok z plynulého prechádzania z jednej postavy do druhej. Buďte uvoľnení a hraví, ako len viete, aby ste sa nezasekli. Získajte pomoc od terapeuta, aby ste sa o týchto vnútorných postavách dozvedeli viac a venujte zvlášť veľkú pozornosť tým vašim aspektom, ktoré marginalizujete a ktoré sa ocitajú na okraji vášho vedomia. Spriateľte sa s nimi. Spoznávanie svojich vnútorných postáv a poskytovanie im podpory, ktorú potrebujú, môže byť tou najrýchlejšou cestou k celistvosti.


Lisa Blair, M.A. je procesovo orientovaná psychologička, ktorá žije v Santa Fe, v štáte Nové Mexiko. Vyštudovala sociológiu a antropológiu na Middlebury College v štáte Vermont a neskôr procesovo orientovanú psychológiu na Process Work Institute v oregonskom Portlande. Lisa je životnou partnerkou Davida Bedricka a jej vášňou je fotografovanie, pletenie, maľovanie, kreslenie a šitie.

www.lisablairma.com/

Preklad: Miroslav Šimkovič

Pridaj komentár