Lisa Blair: Známky hlbokého žiaľu

Print Friendly, PDF & Email

 Žiaľ v našom živote prichádza v mnohých podobách a veľkostiach: keď umrie člen rodiny (ľudský či zvierací), priateľ alebo člen komunity, keď sa končí významný vzťah, keď sa na niekoho usmejeme a on sa neusmeje na nás späť, keď stratíme či zmeníme prácu, keď nás sklame nejaká udalosť, na ktorú sme sa tešili, keď sa presťahujeme do nového bydliska, keď naše deti odídu na vysokú školu, keď si uvedomíme, že priateľstvo už nerastie tak, ako sme dúfali, keď sme svedkami nespravodlivosti, keď premýšľame nad tým, ako rýchlo náš život ubehol, a u mnohých tiež, keď prezident odchádza z úradu. V podstate, kedykoľvek sa niečo skončí – či už je to dôsledok našej vlastnej voľby a rozhodnutia, alebo je to mimo našu kontrolu – je to strata a kdekoľvek dochádza ku strate, bude pravdepodobne nasledovať žiaľ.

Každý z týchto zážitkov môže na nás zanechať významný dopad, z rozličných príčin a rozličným spôsobom. Môže medzi ne patriť prežívanie jedného či viacerých aspektov žiaľu: plač, kvílenie, nárek, rozprávanie sa s priateľmi alebo poradcom o svojich pocitoch, vyvolávanie spomienok na príjemné i nepríjemné zážitky z minulosti, pýtanie sa Boha či Vesmíru „Prečo?“, „Prečo ja?“ alebo „Prečo nie ja?“, hĺbanie nad zmyslom života, premýšľanie o vlastnej smrteľnosti alebo o tom, ako sme svoj život prežili a množstvo iných hlbokých reakcií. Všetky sú skutočnými známkami zármutku a všetky si zasluhujú našu starostlivosť a pozornosť. Stephen Levine raz povedal, „Žiaľ môže mať kvalitu hlbokého liečenia, pretože sme nútení k hĺbkam cítenia, aké sa zvyčajne nachádza pod prahom nášho vedomia.“ Aj ja verím, že zármutok nesie so sebou často nezamýšľaný úžitok hlbokého spojenia sa s naším pocitovým životom spôsobom, ktorý typicky nedostáva od nás čas a pozornosť. Niekedy je však ťažké to oceniť, ak prežívame práve bolesť zo žiaľu.

Čo je hlboký žiaľ?

Zármutok je bežným javom pre každého z nás, ja som však doposiaľ zažila hlboký žiaľ iba dvakrát za život: keď som prišla o svojich dvoch milovaných, dlhoročných mačacích spoločníkov. Môj zážitok ich straty bol pocitovo odlišný od známejších prípadov žiaľu, aké som predtým zažila mnohokrát. Tento zármutok bol ničivejší, intenzívnejší a mal dlhšie trvajúci a dôležitejší vplyv na môj život. Po zvyšok tohto textu sa budem sústreďovať výhradne na hlboký žiaľ, ktorý môže nasledovať po smrti vašej milovanej bytosti.

Hlboký žiaľ pre mňa nie je definovaný tým, kto umrel, alebo vzťahom tejto bytosti ku mne, ale skôr nasledujúcimi pocitmi a zážitkami, ktoré sa diali potom. Ako som napísala vo svojom predošlom článku Rozmanitosť žiaľu, „Zážitky a prejavy žiaľu a straty môžu byť veľmi rozmanité a môžu sa významne líšiť od človeka k človeku.“ Napríklad, smrť rodiča môže byť u jedného človeka hlbokým pocitom, kým druhý to môže pociťovať ako veľmi potrebnú úľavu alebo to nemusí preňho znamenať nič silné. Hlboký zármutok preto nie je pripisovaný len na základe skutočnosti, že daný človek či bytosť mali konkrétny vzťah k vám a s vami, alebo že ten vzťah trval istý počet rokov.

Hlboký žiaľ je definovaný jedným alebo viacerými z nasledovných javov:

  1. Intenzitou emocionálneho, duchovného alebo fyzického spojenia, ktoré ste cítili ku konkrétnej bytosti
  2. Veľkosťou pocitu straty
  3. Množstvom, intenzitou a rozmanitosťou pocitov, ktoré táto strata vyvoláva
  4. Dopadom straty na váš život

Iné zvláštne okolnosti, týkajúce sa príčiny smrti, môžu byť natoľko traumatické, že ony samotné môžu viesť u jedinca k zážitku hlbokého žiaľu (napr. predávkovanie sa drogami, náhla smrť pri infarkte, eutanázia, smrť pri nehode, vražda, samovražda, smrť počas boja). Samozrejme, hlboký zármutok je subjektívny zážitok, čo znamená, že iba daný jedinec je ten, kto môže skutočne pociťovať, či to, čo prežíva, je hlboký žiaľ. Je to vec cítenia.

Ťažké myšlienky, pocity a zážitky pri hlbokom zármutku

Vytvorila som zoznam pocitov a zážitkov, aké ste možno mali alebo práve máte pri hlbokom zármutku a ponúkam ich vo forme výrokov v prvej osobe. Sú to zážitky, ktoré som ja sama cítila alebo som ich počula od mojich klientov či iných ľudí. Všimnete si, že sa sústreďujem na myšlienky a pocity, ktoré môžu byť pre ľudí najťažšie či dokonca môžu byť tabuizované, na rozdiel od zážitkov ľudí, aké majú, keď sa cítia radostne, plní nádeje, oslobodzujúco alebo pri iných vítaných a pozitívnych zážitkoch. Vy môžete mať na samom začiatku, uprostred i na konci množstvo pozitívnych zážitkov, nech už trvajú ľubovoľne dlho. Je to požehnanie! Ja si jednoducho želám hovoriť o bolestivejších zážitkoch, pretože dúfam v to, že potvrdím a validizujem utrpenie vo vás, ktoré je možno skryté a izolované.

Všimnete si tiež, že niektoré výroky nižšie sa zdajú byť v priamom protiklade k výrokom pred nimi. To je preto, že môžete prežívať obidva druhy zážitkov naraz, vo vzájomnom konflikte a toto samotné môže byť pre človeka, ktorý prežíva zármutok, mätúce a znepokojujúce.

Niektoré z týchto výrokov môžu vo vás silno rezonovať, môžu vám priniesť slzy alebo úľavu, kým iné nemusia rezonovať vôbec. Zoberte si to, čo znie správne a ostatné pusťte z hlavy. Možno si tiež budete želať pridať k tomuto zoznamu ďalšie výroky, ktoré boli významné a dôležité vo vašom prípade. Použite tento zoznam vám vyhovujúcim spôsobom.

Známky a príznaky hlbokého žiaľu

  • Mám pocit, akoby ten žiaľ nemal nikdy skončiť.
  • Bolesť, prázdnota a clivota sú také neznesiteľné, že sa mi niekedy ani nechce ďalej žiť.
  • Urobila by som čokoľvek, aby sa vrátili späť. Cítim sa tak zúfalo.
  • Bojím sa, že nikdy neprestanem plakať.
  • Nechcem vôbec prestať plakať. Je to to jediné, čo je skutočné.
  • Mám pocit, že život úplne stratil zmysel. Nevidím zmysel života.
  • Mám pocit surreálna, akoby sa toto ani naozaj nedialo, a prebudím sa z tohto zlého sna.
  • Mám pocit, akoby sa život zastavil a neviem, kedy sa znovu začne.
  • Nechcem, aby sa normálny život znovu začal. Potrebujem byť na tomto mieste dlho.
  • Cítim vo svojej hrudi dieru, prázdnotu.
  • Celý čas mi je zle, na vracanie.
  • Od toľkého dlhého plaču ma už bolí hlava.
  • Som psychicky aj emočne vyčerpaný.
  • Zviera mi hruď a hrdlo.
  • Mám pocit, akoby mi vytrhlo z hrude srdce.
  • Mám pocit zahmlenosti, pomalosti alebo šoku.
  • Nemám chuť nič robiť – nechce sa mi jesť, pracovať, variť, sprchovať sa, pozerať televíziu a pod.
  • Chcem len ležať v posteli a spať.
  • Nezáleží mi na tom, ako vyzerám, ako je to u mňa normálne.
  • Mám toľko pocitov, ktoré prichádzajú a odchádzajú tak rýchlo, že ani neviem, čo vlastne cítim.
  • Snažím sa byť zaneprázdnená, len aby som na to, čo sa stalo, nemyslela.
  • Chcem cítiť všetko, čo cítim, lebo je to to jediné, čo mi zostalo po tom, koho som stratila.
  • Pocit žiaľu ma úpne zahlcuje. Nemôžem venovať pozornosť nikomu a ničomu inému okolo mňa.
  • Byť vonku ma zraňuje. Potrebujem byť vo svojom vnútri, pri pocitoch a neverbálnych zážitkoch.
  • Občas mávam rušivé sny alebo nočné mory o bytosti, ktorú som stratila.
  • Túžim sa ho znovu dotýkať a cítiť, ako sa ma dotýka aj on. Táto strata dotykov je mučivá.
  • Bez nich je môj dom taký prázdny.
  • Občas, na zlomok sekundy, si myslím, že ju znovu vidím alebo počujem.
  • Mám pocit, akoby celý môj vzťah s ňou bol sen, akoby nebol skutočný a moje spomienky na ňu sa mi vzďaľujú čoraz viac.
  • Bojím sa, že zabudnem na to, ako vyzerá a aké to bolo byť s ním.
  • Bojím sa, že na mňa na onom svete zabudnú.
  • Mám pocit, že sa každou minútou, hodinou, dňom od nej čoraz viac vzďaľujem a mám z toho silnú úzkosť, strach a zúfalstvo.
  • Bojím sa, že sa nedozvedia, ako veľmi som ich miloval.
  • Chcela by som vedieť, ako veľmi ma naozaj ľúbili.
  • Je mi ľúto, že som im isté veci nepovedal alebo s nimi neurobil.
  • Cítim nesmiernu vinu za veci, ktoré som mu povedal alebo urobil a za to, že som s ním nebol, keď to potreboval.
  • Neviem im odpustiť to, ako so mnou zaobchádzal a nikdy sa za to neospravedlnil.
  • Mávam obdobia, kedy sa mi uľaví a potom, z čista jasna, po pár dňoch, týždňoch, mesiacoch či rokoch, ma znovu zaplaví žiaľ.
  • Cítim prázdno, mám pocit, že nič necítim, akoby sa moje city k nemu stratili a mám strach z toho, že sa stratilo aj naše spojenie.
  • Za to, že nemám z ich smrti žiadne pocity, sa kritizujem, hanbím sa za to alebo sa za to cítim trápne.
  • Občas sa na neho hnevám za to, že ma tu nechal samu, bez neho.
  • Ranilo ma to, že tak náhle odišla a je teraz odo mňa tak ďaleko. Nezáležalo jej na mne?
  • Občas sa bojím, že sa na onom svete nestretneme.
  • Cítim sa tak osamelo. Nikto tu skutočne pre mňa nie je. Nikto nechápe, čím si prechádzam.
  • Keď som s druhými ľuďmi, mám pocit, akoby som to nebol ja. Nechcem im ukázať svoje skutočné pocity, alebo nemám pocit bezpečia, aby som tak urobil, alebo si myslím, že ľudí to ani nezaujíma.
  • Hnevá ma, že ľudí ani netrápi, ako sa cítim, hoci som si myslel, že im na mne záleží.
  • Kladiem si otázky o všetkom v mojom živote: to, prečo som tu, aký to má zmysel, prečo ľudia umierajú, prečo by som mala žiť ďalej, kto a čo je pre mňa najdôležitejšie.

Hlboký zármutok sa spája s plejádou pocitov a emócií, ktoré vás môžu zaplavovať, keď sa snažíte ním prejsť sami. V prítomnosti druhého človeka, ak sa s ním zaobchádza súcitne, môže žiaľ priniesť  hlboký vhľad, ktorý môže dať nášmu životu nový smer. Ak zistíte, že potrebujete podporu pre svoj proces žialenia, požiadajte o ňu svojich priateľov, rodinu alebo profesionálov. Doprajte si spoločnosť a zvláštnu pozornosť, akú si zaslúžite. A svojmu žiaľu doprajte to, čo potrebuje, aby sa mohol zahojiť.


Lisa Blair, M.A. je procesovo orientovaná psychologička, ktorá žije v Santa Fe, v štáte Nové Mexiko. Vyštudovala sociológiu a antropológiu na Middlebury College v štáte Vermont a neskôr procesovo orientovanú psychológiu na Process Work Institute v oregonskom Portlande. Lisa je životnou partnerkou Davida Bedricka a jej vášňou je fotografovanie, pletenie, maľovanie, kreslenie a šitie.

Preklad: Miroslav Šimkovič

Zdroj: lisablairma.com/blog

Ilustračný obrázok: Pixabay.com

Pridaj komentár