Zjednocovanie žien a mužov

Print Friendly, PDF & Email

Marion Woodmanová je vysoko vážená jungiánska analytička, lektorka a autorka kníh Addiction to Perfection (Závislosť na dokonalosti) a The Pregnant Virgin (česky vo vydavateľstve Emitos/Nakladatelství Tomáše Janečka Těhotná panna). Robert Bly je rozprávač príbehov, básnik, prekladateľ a autor vplyvnej knihy Iron John (Železný Jan – v českom prekl. vydalo Argo, 1999). Obaja vedú tvorivé dielne a napísali spolu knihu, založenú na ruskej ľudovej rozprávke, s názvom The Maiden King (v českom prekl. vo vydavateľstve Argo, ako Král panna), ktorá obsahuje fascinujúce vhľady do toho, ako prebieha zmierenie pohlaví. Redaktorka časopisu Kindred Spirit, Michelle Pilley, sa s nimi stretla v Londýne.


Kindred Spirit: Čo vás oboch motivovalo k napísaniu knihy Kráľ panna?

Marion Woodman: Pre mňa je to stretnutie sa maskulínneho a feminínneho a to, že som dlho pracovala na ženskosti u žien, snažiac sa vyniesť na povrch novú maskulinitu, myslela som si, že je úžasné môcť pracovať s Robertom, ktorý rovnako usilovne pracoval s mužmi. Môcť dať tieto dve veci dokopy bol obrovský dar.

Robert Bly: Predpokladám, že jedna vec by bola odsunúť nabok kúsok odporujúceho si mužského a ženského. Pri spoločnom písaní príbehu sme mali toľko zábavy, že som si pomyslel, načo to všetko premrhať, dajme to do knihy. Ja som vták-ohnivák, rád to zhŕňam!

KS: Hovoríte veľmi mocne o „veľkom spánku“ a o tom, ako ľudia do toho stavu upadajú. Mohli by ste vysvetliť, prečo to začalo byť v dnešných časoch tak prenikavé?

RB: Existujú aktívne sily, ktoré chcú, aby ľudia spali. Nedávno sa veľa diskutovalo o dezintegrácii amerických stredných škôl. Niet pochýb o tom, že toto je povzbudzované veľkými korporáciami, ktoré nechcú, aby bolo vyučované kreatívne, kritické myslenie. Ľudské bytosti majú tendenciu zaspávať, o čom Martín Prechtel veľmi dobre rozpráva v niektorých mayských príbehoch (Martín Prechtel je známy mayský šaman, autor kníh a lektor tvorivých dielni a seminárov – pozn. prekl.). Nedá sa s tým urobiť nič, okrem zbavenia sa televízie. Keď som bol na výlete v Nemecku, jedna žena mi povedala: „Ja vám naozaj nerozumiem, lebo vidíte všetko, čo sa deje a ešte stále ste svieži a máte chuť do života.“ Potom povedala: „Myslím si, že máte pravdu, že je to iba vypnutie televízora, čo môže niečo zmeniť, no ľudia teraz stratili toľko energie, toľko ľudskej podstaty bolo z ich tiel vyžmýkanej, že na to, aby to urobili jej už nemajú dosť.“

KS: To sa veľmi dotýka toho, Marion, čo hovoríte o strate koreňovej čakry a strate spojenia.

MW: Áno, je to ten druh uzemnenia, ktorý vám umožňuje zapodievať sa realitou a myslím si, že jeden z dôvodov prečo zaspávame je ten, že nemôžeme čeliť realite, je to príliš bolestné. Vidíme chaos, do ktorého sa dostávame, vidíme, že je hlbší a hlbší, a tak musíme spať hlbšie a dlhšie. Týka sa to strachu z prírody.

KS: To sa veľmi týka príbehov, ktoré Martín Prechtel rozpráva o ľuďoch, ktorí stratili svoje domorodé srdce a spojenie s ich vlastnou vnútornou prírodou.

MW: Áno, a to nás vrhá do závislostí, ktoré sú len iným spôsobom, ako zaspať.

KS: Hovoríte o tajnej dohode, ktorá prebieha medzi mužmi a ženami. Je toto súčasť toho vzorca závislostí?

MW: Myslím, že áno. Hoci to, ako to funguje, je samozrejme iné u každého páru, ale sú tam isté postoje, ktoré možno považovať za zaručené a aby si udržali manželstvo pohromade, mnoho párov jednoducho popiera alebo sú ticho. Obzvlášť ženy sa pretvarujú na to, čo od nich očakáva muž. Niekedy ani nevedia, že to robia. Ak sa žena neozve a nepovie „Tomuto verím, toto som ja“, potom niet spôsobu ako môže vtiahnuť svojho manžela do vedomia ženskosti.

KS: Takže muži a ženy uzatvárajú tajnú dohodu tým, že sa navzájom obviňujú?

MW: A tým, že držia jeden druhého v slepote.

KS: Hovoríte o nebezpečenstve slabou mužskosťou a slabou ženskosťou.

RB: Marion, podaj svoje rozlíšenie medzi mužskosťou a ženskosťou – je úžasné!

MW: Dobre, ako to vidím ja, ženskosť sa spája s prítomnosťou – žiť tu a teraz v tomto tele – vedieť reagovať aktívne, nie pasívne, s telom, ktoré je dostatočne živé, aby reagovalo na to, čo prichádza. Vo vlastných svaloch môžete cítiť rezonanciu, ktorá vraví „Áno, to som ja“ alebo „Nie, toto nie som ja“. Je to o jednote, sme všetci zajedno s rastlinami, zvieratami, vlnovými časticami, atď. a v základe je to tu, kde prichádza Kali: predstava života, smrti a znovuzrodenia ako cyklus, ktorý je dokonale prirodzený. Nie je to tragické, nie je to príliš bolestné, je to iba také, aké to je.

Mužskosť vidím ako vnášanie ducha jasnosti, rozlišovania, konania, racionálneho myslenia, účelu, vôle, kreatívnej imaginácie: energie, ktorá iba navštívi ženskosť, akceleruje ju. Páči sa mi to slovo akcelerácia.

RB: Tí, čo uvažujú doslovne, by si mohli myslieť, že hovoríš, že ženy nemajú žiadnu z týchto vlastností.

MW: Ženy majú všetky tieto vlastnosti. Hovorím o rovnováhe mužskosti a ženskosti u mužov aj žien, ale musia byť rozvinuté na to, aby bola vytvorená dynamika. Tak ako sa rovnaké póly odpudzujú, protikladné póly sa priťahujú. Takže, ak chcete mať ten dynamizmus a oduševnenie či zápal vo svojej osobnosti, musíte mať obidve energie.

RB: V spojených štátoch napísal antropológ Lionel Tiger knihu s názvom The Decline of Maleness (Úpadok mužskosti). Zmieňuje sa tam o tom, že 23 percent mužov v Anglicku je dnes nevzdelaných. Tak prečo sú muži v stave úpadku?

MW: Nuž, je to tragické, ak je to pravda. Myslím si, že mnohí muži mali nesprávnu predstavu o svojej vlastnej sile a moci a o tom, čo sila a moc je. Vzali si identitu z toho, že mali moc nad ženami či nad deťmi alebo nad prírodou – a teraz je im to odoberané. Nevedia, kto sú, pretože teraz musia hľadať svoju vlastnú mužskosť, svoje vlastné posilnenie. Rozvinúť si svoju mužskosť a svoju ženskosť je dlhá náročná cesta a mnohí ľudia nie sú ochotní ju podstúpiť.

RB: To je dobrá odpoveď. Myslel som, že muži vždy získavali časť zo svojej sebaúcty a sebadôvery tým, že videli tam vonku veľké veci. Stodoly, čriedy dobytka, sýpky. Snažím sa povedať, že muž má niečo dočinenia s tým, že vidí výsledky svojej roboty, vo veľkom. No to, čo sa teraz deje, je to, že muži sú zabratí do technológie, ktorá má ten zvláštny efekt, že všetko zmenšuje. Veci sú menšie a menšie, a čo ak je to pre mužov pohroma? Čo ak je ich sebadôvera spätá s vonkajšími vecami? Čo myslíš?

MW: Myslím si, že je to súčasť problému. Ak sú extrovertovaní až do tej miery, že doslova premietajú svoj vnútorný svet na vonkajšie veci, potom budú vo vnútri prázdni, a to sa týka aj žien. Toto je veľmi reálny neúspech pre kultúru, ženy sú zhrozené, keď vidia svojich mužov v úpadku. Aké v tom môže byť uspokojenie, mať muža zrazeného k zemi? Ale veľa žien tiež vidí, ako sa princíp moci v mužovi spájal s mylným systémom myslenia.

RB: Kniha The Sibling Society (Spoločnosť súrodencov – jej autorom je Robert Bly – pozn. prekl.) hovorí o ťažkostiach dospievania a ja si myslím, že to muselo byť prinesené do opätovného zmierenia mužov a žien, existencia detinského muža a detinskej ženy.

MW: Tak veľa takzvaných dospelých funguje ako adolescenti alebo deti.

KS: Ak sa nový muž pokúša objať ženskosť skôr, než plne objal mužskosť a cesta nebola vykonaná alebo hľadanie zavŕšené, čo sa stane?

RB: To je jedna vec zo Železného Jána, o ktorej ženy ešte stále hovoria. Práve minulý týždeň mi jedna žena povedala, že ju rozčúlil termín „jemný muž“. Povedal som, že niekedy vidíte skutočne silnú, čulú ženu a popri nej kráča jemný muž – ona to považovala za kritiku slova „jemný“. Povedal som jej, že ak by som to mal povedať teraz, najskôr by som povedal: „tamto je povážlivo dospelá žena a pri nej mladý adolescentný muž.“ Potom sme sa zbavili „jemného“ a „tvrdého“, pretože som sa nesnažil chváliť „tvrdé“.

MW: Myslím si, že mnoho mužov prechádza vykastrovaným obdobím, zatiaľ čo sa pokúšajú skontaktovať so ženským v sebe, práve tak ako sa veľa žien stáva vo svojej ženskosti nestálymi a strácajú vrelosť, keď sa pokúšajú dostať do svojej mužskej stránky. Je to prechodné obdobie, ktoré musíme jeden v druhom akceptovať.

KS: Podľa vás, je v súčasnosti mimo rovnováhu viac mužských alebo ženských energií?

MW: Ja dám veľa na svoje sny a odtiaľ pochádza aj moja autorita. Sen to rozpráva tak, ako je to z nevedomého pohľadu a ženy sú ničené snami o mužoch bez nôh, bez srdca – alebo s kardiostimulátorom, bez semenníkov, alebo bez očí, bez chodidiel, bez rúk, ktoré by sa chopili reality.

RB: Ale to sú vnútorní muži, nie?

MW: Je to vnútorný stav ich maskulinity, ale veľa žien sa pozerá na mužov vo svojom živote a vidia, že sa nedržia svojej reality. No u mužov, ktorí s ňou zotrvávajú, môžete vidieť, že skutočne nadobúdajú nohy, srdce. Pracuje so mnou množstvo mužov a tam vstupujú tieto energie, ale vo vzťahu je to peklo.

RB: Domnievam sa, že muži sa ľutujú a ľutujú sa tiež za to, že sú nadmerne maternalizovaní. Musí to byť opustenie otcami, čo mužov zasahuje najtvrdšie.

MW: Áno. Ale tí istí otcovia boli tiež opustení. Musíš sa pozrieť na generácie, ktoré sa dostali do tejto situácie. Nemôžeš viniť svoju matku a otca, oni boli tiež deťmi opustených rodičov. Ide to generácie dozadu, takže napokon musíme prevziať zodpovednosť za seba samých.

KS: Čo cítite, že je teraz potrebné na to, aby mohlo dôjsť k zmiereniu pohlaví?

RB: Je čas naučiť muža neočakávať toľko hojnosti od žien. Neočakávate to od kultúry v obchodných domoch, takže musíme prestať s očakávaním tohto od žien.

MW: Musím povedať, že ženy to nemajú, aby to mohli dávať. Môžete požiadať ženu, aby dala viac svojej ženskosti, ale to, na čo narazí je fakt, že jej telo je uzamknuté, ona naozaj úprimne nevie, čo robí jej srdce.

RB: A to je to, čo je také ťažké pre mužov.

MW: Toľko žien mi povedalo: „Poviem milujem ťa, ale nemám ani najmenšej potuchy, čo to znamená. Keď to poviem, nemám v tele žiaden pocit, nič!“ A muži si predstavujú, že ženy to všetko majú.

KS: Takže u žien je toto odpojenie sa od posvätného?

RB: Ale to muži premietli toto poznanie o ženskosti a láske na ženy. Je to veľmi tvrdé.

KS: Muži vzhliadali na ženu ako na Bohyňu, namiesto toho, aby ju vnímali a prijali v sebe samých. Možno na kolektívnej úrovni sme ďaleko od toho, aby sme boli schopní kontaktovať vo svojom vnútri duchovné archetypy bojovníka, kňažky atď.

MW: Nemyslím si, že existuje nejaký reálny spôsob, ako sa k tomu dostať, bez snov. Môžete hovoriť o Bohyni a napriek tomu prechádzať tou istou starou projekciou, hoci to všetko tam kdesi je. Ak sa to udeje vo vnútri tela, naozaj to veci zmení, ale nestane sa to, ak nevenujete pozornosť svojmu vnútornému svetu.

Muž sa môže starať o ženu, aby vniesla telo, aby vniesla prírodu, aby vniesla vieru, život, smrť, vzkriesenie, aby vniesla pocit jednoty, aby vniesla váženie si prítomnosti, život tu a teraz v tele – ale väčšina žien to nemôže a nevie mužovi priniesť, pretože to samy v sebe nemajú. A mnoho generácií dozadu, pravdepodobne už v dávnom Grécku, to stratili.

RB: Muži chcú od žien, aby im dali ten pocit reality prítomného okamihu.

MW: To ženské, čo žije v hmote, to je to, čo muži naozaj potrebujú od žien, pretože sa predpokladá, že ženy sú hlbšie spojené so svojím telom.

RB: V mojom živote niet pochýb, že toto spojenie pochádza u poézie, zo sedenia na farme a písania básní.

MW: Ale ty si bol chlapec z farmy, Robert!

RB: Ale ešte aj v 35 rokoch – a ja som dokončil svoju prvú knihu ako 36-ročný – to, čo popisuješ, prišlo prostredníctvom uvedomenia si umenia poézie.

Nikdy som o to ženu nepožiadal, pretože, za prvé, bol som príliš sprostý, a za druhé, príliš izolovaný.

KS: Muži hľadajú to spojenie, nevediac celkom čo to je, čo hľadajú a potom sú zmätení a zaskočení, keď ženy, ako vravíte, nedokážu poskytnúť to, čo hľadajú. Toto, čo sa deje, je tragický tanec.

MW: Tragédiou je to, že tento druh hľadania vyprodukuje donchuana, ktorý sa zdá byť úžasne sexuálny a toto je typ mužov, ktorí skončia s osudovými ženami, ktoré sa tiež zdajú byť nesmierne sexuálne. Ale v skutočnosti sú pri krku odrezaní od pocitov a ich reálna oddanosť je voči niekomu, s kým nemajú sexuálny vzťah. Áno, osudová žena, femme fatale, sa spojí s mužom, ktorý od nej sexuálne nič neočakáva, a to isté možno povedať o donchuanovi.

RB: Napísal som báseň, nazvanú „Keď sme sa stali milencami“:

Smeješ sa, či plačeš, keď počuješ vtáka spievať?
„Z prvého tepla jari a zo svitu bolehlavu“
Bol to teda bolehlav, čo sa vlnil v cintoríne nad trávou,
Čo nás povzbudilo v našej aférke so svetom
Máme tajné nočné stretnutia s moľami
Keď nočný spevavec spieval, všimla si si okoloidúce myši?
Ich temné stopy pripomínajú spev hviezd
Vari si nepočula šomranie cezmín
Rodiacich chlpatý život pri dverách vdovy?
Náhrobné kamene ovíjajú zblúdené kúsky času,
Čo by bol inak rozptýlený po poliach
Ty a ja sme zamilovaní do mesiaca
Čo dorastá tak dlho, ja odkedy som mal desať v deň,
Keď ma moja mama vzala za ruku na jarnom poli
V ten deň sme počuli plač cezmín, vtedy sme sa my stali milencami
A náš svet bol načrtnutý
Smiali sme sa a plakali nad vrelým teplom jari

Celá jednota toho všetkého prišla viac tým, že som bol básnikom, než cez ženu, ktorá mi to neskôr dala. Kvôli tomu som tak trochu čudák.

MW: Nie, nie si, je to veľmi skutočné, Robert! Ja som sa po roku analýzy opýtala svojho terapeuta, „Myslíte si, že je možné, aby som mala otcovský komplex?“ A on sa iba zasmial a povedal, „Áno, máte otcovský komplex, to ste vy, nemôžete to zmeniť, tak to oslávte!“

KS: To je veľmi oslobodzujúce.

MW: Také oslobodzujúce! Som tak vďačná, že mám slová, že milujem Shakespearea, že môžem organizovať a robiť všetky tie mužské veci. Ženskosti som sa musela naučiť. Naozaj som „otcova dcéra“.

KS: Je zaujímavé, že situácie vás oboch sú obrátené.

RB: Ženskosť mi bola daná ako dar a mužskosti som sa musel naučiť.

MW: A mne bola daná mužskosť a ženskosti som sa musela naučiť. Ale to nie je nezvyčajná situácia. Mnoho mužov má lepšie rozvinutú ženskú stránku, než ženy, a vedia, kedy spomaliť, kedy je čas na poéziu. Na našich tvorivých dielňach sa niekedy naozaj dostanem „do hlavy“ a Robert povie, „čas na poéziu, čas na poéziu“ a pokračuje s básňou a jeho telo tancuje na tú poéziu, každý sa smeje – napätie sa uvoľní a je to veľká zábava. Takže sme prešli do toho úžasného iracionálneho kontrastu k maskulínnemu svetu.

RB: Toto je báseň od Ansariho, jedného z najranejších Súfijských básnikov, a on bol pohoršujúci ešte aj vo svojich časoch, čo bolo okolo roku 1300.

Toto chodenie do Makkahu
To je len výlet pre turistov
Dávanie almužien, to je čosi,
Čo by staré panie mali robiť
Zamilovávať sa
Tak sa veci robia!

MW: Ale to je ono, vieš, protiklady sa prirodzene priťahujú, pretože to vynáša na povrch oheň.

KS: A to musí byť kľúč na rozriešenie toho, o čom tu rozprávame, v skutočnosti pokúsiť sa nájsť to posvätné manželstvo, nájsť bod či katalyzátor, ktorý dá veci dohromady.

RB: Dôsledkom je to, že musíte celkom sami vykonať prácu, aby ste sa stali dospelými. To znamená, ak máte otca, potom musíte oslavovať otcovský komplex – potom rozvinúť ženskosť a potom zase preskúmať mužskosť a urobiť to bez toho, aby ste záviseli na druhom pohlaví – a to je to, čo ľudia nechcú počuť.

KS: A predsa, je to tá najkrajšia skvelá vec, akú môže ktorýkoľvek človek dosiahnuť. Kde v našej spoločnosti je táto túžba po tejto jednote?

MW: Ale je tu tá túžba! To je ten problém. Táto túžba je v našej kultúre zvrátená. Tá túžba ide do toho, čo sa nazýva vzťah vzájomnej závislosti, resp. závislosti na druhom. Vykážete božského milého na človeka, projikujete ho na človeka, vaša duša ide von, naňho. Musíte ho mať, aby ste mohli žiť, pretože vaša duša je tam vonku.

RB: Hovorme o tomto na chvíľu! Táto otázka duše, čo je tam von. To sa deje mužom aj ženám – s tým božským v mužovi aj žene. Stretnúť stelesnenie tejto božskosti je len okamihom v živote, ale akým okamihom! A áno, je to trochu nebezpečné. Ako ten proces pokračuje? Všetci vieme, že pokračuje sklamaním, keď sa ukáže, že ten muž či tá žena nie sú úplne božskí.

MW: Potom sme zúfalí, Robert, zúfalí. Niet ničoho. Milá Emily Dickinsonová hovorí: „Je tu tak hlboká bolesť“, niet ničoho, pretože ste to všetko naprojikovali von. Predstav si tú túžbu po duchovnom, ktoré je v takom druhu „milovania“. Je tam taká veľká túžba po božskom partnerovi. Nuž, akosi to musíš dostať späť.

RB: No dobre, to je to, čo chcem, tých päť, desať rokov tam. Aké to je, po pocite prázdnoty, keď si vyslala dušu von a ona sa odrazila od nejakého kovového predmetu a prišla späť?

MW: Nuž, chodíš si tu taký prázdny a to obdobie, myslím si, môže priniesť ďalší druh závislosti.

RB: Závislosť na tom, že sa presunieš k ďalšiemu mužovi, ktorý by mohol mať kúsok z toho božského?

MW: Ak si naozaj miloval človeka, potom nebude ďalší muž. Iba ten jeden môže naplniť tú prázdnotu, iba ten jeden. Viem, že veľa ľudí hovorí o vzťahu závislosti na partnerovi a stále menia partnerov. To nie je to, o čom rozprávam. Rozprávam o tom, keď celá duša prejde na toho človeka. Poznám ženy, ktorých muži boli zabití vo vojne a ony sa nikdy nevydali. Ich vzťah, ich manželstvo, bol s tým mužom.

RB: Predpokladajme, že by sa vydali za muža.

MW: Potom sa musia zaoberať s realitou, že on nie je jej duševný partner.

RB: Čo sa stane potom?

MW: Potom musia stále dohliadať na to, čo sa deje v ich manželstve. On bude neustále cítiť, že sa predošlému nevyrovná. Dá jej dar a nie je to ten správny dar. Nie je Boh a nemôže byť a to je to, čo ona naprojikovala, takže bude sklamaná, neustále sklamaná.

RB: Nepomohlo ti to, že Jung ti zakázal byť doslovnou, takže vtedy, keď si sa pokúšala nájsť to v mužovi, boli aj iné miesta, kde to mohlo byť – u Apolla alebo Dionýza alebo u niekoho takého?

MW: V poézii, v tanci, v náboženstve, tam som to nachádzala, tam som mohla vložiť tú predstavu, až kým som ju nemohla vziať späť dnu. Musím povedať, že sny mi stále hovorili a ukazovali, ako to môžem vziať späť dovnútra.

RB: Takže teraz mnohé zo žien, ktoré všetky poznáme, ktoré sú v depresii, to sú tie, ktoré nemohli či nevedeli urobiť ten malý proces, je tak?

KS: Myslím, že je to pravda. Je ťažké pre ženu, ktorá vyslala celú svoju dušu von, aby ju vtiahla späť k božskému ja.

MW: No potom tu máme manželstvo, to je pointa. Máte vnútorné manželstvo, kde si môžete písať, kde máte kreativitu, náboženstvo – celý svet je vo vnútornom manželstve a muž, ktorého ľúbite je bez všetkej tej váhy projekcií, takže môže byť muž „iný“. Vtedy sa naozaj zaľúbite, pretože je iný.

KS: Takže potom sa môžete stretnúť ako duša s dušou a je to skutočné puto dvoch duší.

RB: Puto dvoch dospelých duší. Povzniesli ste sa nad to hrozné sklamanie.

MW: Akceptujete fakt, že obaja ste ľudské bytosti. Myslím si, že to je skutočné manželstvo.


Preklad článku Reuniting Men & Women z časopisu Kindred Spirit, Issue 50, Spring 2000: Miroslav Šimkovič. © Kindred Spirit, 2000.

Zdieľaj

Pridaj komentár